✉ matusova@zlatezrnko.sk@monikaslovakia
Cestuj s kávičkárkou – coffee and travel
baristka.sk
Káva a cestovanie očami baristky

Wadi Rum je púštna oblasť na juhu Jordánska, v ktorej dodnes žijú beduíni, ľudia, ktorých život je už celé generácie spätý s púšťou. Mnohí z nich dnes žijú v pomerne skromných podmienkach a významným zdrojom ich príjmov je cestovný ruch. O Wadi Rum ste už možno počuli, no pokojne sa môže stať, že na ňu natrafíte až vtedy, keď si kúpite letenky do Jordánska a začnete plánovať návštevu neďalekej Petry, jedného z novodobých siedmich divov sveta. My sme to mali presne takto. Keď som však začala o Wadi Rum zisťovať viac, opakovane som narážala na komentáre cestovateľov, ktorí ľutovali, že v púšti nezostali dlhšie. Niektorí dokonca tvrdili, že dve noci im ani zďaleka nestačili. Tak často som čítala podobné skúsenosti, až som sa rozhodla rezervovať nám rovno tri noci a v Petre sme nakoniec strávili iba dve. Vrcholom celého výletu sa stal beduínsky kávový rituál.

Sýtočervená púšť bez signálu, autentické bývanie a beduínska pohostinnosť

Myslím si, že Wadi Rum dostane každého, kto sa potrebuje aspoň na chvíľu vzdialiť od reálneho sveta, vypnúť telefón a byť stopercentne prítomný s ľuďmi, s ktorými trávi čas. V mojom prípade to bola mama, brat, môj muž a svokra. Uznávam, celkom zaujímavá kombinácia na tri dni bez internetu, no bolo to skvelé. Do Wadi Rum sme sa vybrali vo februári, keď v púšti ešte panovala poriadna zima, najmä ráno a po západe slnka. Ak si totiž predstavujete púšť ako miesto, kde sa človek neustále potí a hľadá tieň, februárová návšteva vás môže celkom prekvapiť.

Po príchode do dedinky na okraji chránenej oblasti nás vyzdvihol náš beduínsky sprievodca. Funguje to tu trochu inak, než sme zvyknutí z klasických dovolenkových destinácií. Vyberiete si púštne ubytovanie, ktoré sa vám najviac pozdáva, a miestni vám zabezpečia odvoz aj program podľa toho, čo chcete počas pobytu zažiť. Po púšti sa teda nemusíte presúvať vlastným autom a sami hľadať jednotlivé atrakcie. Sprievodca vás vyzdvihne, odvezie do kempu a následne s vami naplánuje výlety. Je to podľa mňa výborne vymyslené, pretože miestni poznajú púšť oveľa lepšie než ktokoľvek, kto do nej prichádza prvýkrát.

Bez signálu s tou najlepšou spoločnosťou

Na väčšine miest v púšti sme nemali mobilný signál. Náš sprievodca nám vysvetlil, že pozná niekoľko miest, odkiaľ sa dá v prípade potreby telefonovať alebo pripojiť na internet, a pokojne nás tam odvezie. Túto možnosť sme však počas troch dní nevyužili ani raz. Namiesto sledovania telefónov sme objavovali piesočné duny, kaňony, skalné útvary a miesta, ktoré možno poznáte z filmov. Wadi Rum si totiž zahrala vo viacerých hollywoodskych produkciách vrátane filmov Marťan, Lawrence z Arábie, Rogue One: A Star Wars Story či Duna. Jej červená krajina a monumentálne skalné útvary dokážu na filmovom plátne veľmi presvedčivo zastúpiť aj povrch cudzej planéty.

Okrem filmových lokalít sme ochutnávali tradičné beduínske jedlá a dostali sme sa aj do kaňonov, ktoré sú ako stvorené pre milovníkov skalného lezenia. Až neskôr som začala zisťovať, akú významnú úlohu zohrali práve horolezci v tom, ako sa Wadi Rum dostala do povedomia zahraničných cestovateľov. Miestne skalné steny totiž lákali lezcov už dávno predtým, než sa z púšte stala populárna turistická destinácia. Jedným z najznámejších bol britský horolezec Tony Howard, ktorý v 80. rokoch minulého storočia pomáhal zmapovať lezecké možnosti oblasti a neskôr o nich napísal sprievodcu. Wadi Rum je tak dodnes zaujímavá nielen pre turistov, ktorí sa chcú povoziť džípom po piesku, ale aj pre ľudí, ktorí hľadajú náročnejšie skalné výstupy.

Z červenej púšte do bielej za beduínskym životom

Jedným z najzaujímavejších zážitkov nášho pobytu bola návšteva beduínov a ich tradičný kávový rituál. Ráno nás vyzdvihol náš sprievodca, ktorému som hovorila Daniel, hoci sa tak v skutočnosti vôbec nevolal. Naložil nás na korbu terénneho auta a vyrazili sme na miesto, kde sa červená púšť postupne mení na bielu. Tento prechod je neuveriteľne výrazný. Akoby niekto vzal pravítko a nakreslil hranicu medzi dvoma úplne odlišnými farbami. Sýtočervený piesok a červené skalné masívy, ktoré sme dovtedy poznali z fotografií Wadi Rum, sa začali vzďaľovať a zrazu nás obklopovali svetlé skaly a takmer biely piesok. Pritom sme sa stále nachádzali v tej istej púštnej oblasti.

Naším cieľom bolo miesto, kde stáli tri beduínske stany. Daniel nás zaviedol do jedného z nich, ktorý slúžil ako priestor pre mužov. Vysvetlil nám, že podľa miestnych pravidiel doň ženy bežne nevstupujú, no turistky a deti majú výnimku. Vďaka tomu som sa mohla zúčastniť na niečom, čo by pre mňa inak možno zostalo neprístupné. Uprostred stanu bolo ohnisko a práve pri ňom sa začal tradičný kávový rituál, ktorý sa stal jedným z mojich najobľúbenejších zážitkov z celej cesty.

Čo má vlastne púšť Wadi Rum spoločné s kávou?

Káva má v beduínskej kultúre mimoriadne postavenie. Je symbolom pohostinnosti, úcty, vzájomnej dôvery a v minulosti dokonca zohrávala úlohu pri uzatváraní dohôd či riešení konfliktov. Zaujímavé je, že tradičná príprava a podávanie kávy vo Wadi Rum sa často spájajú práve s mužským prostredím, hoci kávové tradície sa v širšom arabskom svete odovzdávajú aj medzi ženami. Osobne by som veľmi privítala, keby sa podobné ukážky častejšie otvárali aj ženám z miestnych komunít. O takýchto iniciatívach sa už dá dočítať, no ja sama som počas našej návštevy videla rituál v mužskom stane, preto neviem potvrdiť, ako presne to funguje v ostatných beduínskych rodinách vo Wadi Rum.

Na rozdiel od prípravy kávy, ktorú poznáme z Európy, sa tu celý proces začína zelenými kávovými zrnami. Tie sa pražia priamo nad otvoreným ohňom na panvici.Kávové zrná pochádzali z Jemenu, krajiny, ktorá má v histórii kávy mimoriadne významné postavenie. Práve cez jemenský prístav Mokka sa totiž káva po stáročia dostávala do ďalších častí sveta. Kávové zrná z Jemenu sú po upražení menej výrazné, káva z nich má svetlejšiu farbu a jej chuť môže pôsobiť až čajovo. Súčasťou prípravy sú aj koreniny, predovšetkým kardamóm, ktorý dodáva káve charakteristickú vôňu a chuť.

Po upražení sa kávové zrná presypú do tradičného mažiara, kde sa ručne drvia tĺčikom. Jeho rytmické údery však neslúžia len na mletie kávy. Daniel nám vysvetlil, že zvuk mažiara upozorňuje ľudí z okolitých stanov, že je čas na kávu. Rodiny sa pritom v jej príprave striedajú, takže každý deň má rituál na starosti niekto iný. Rozdrvená káva sa následne varí s vodou a koreninami a podáva sa v malých šálkach bez uška, nazývaných finjan. Nalieva sa z tradičnej kanvice s dlhým zobákom, známej ako dallah, ktorá je jedným zo symbolov arabskej pohostinnosti.

Tri beduínske šálky pohostinnosti – beduínsky kávový rituál

Keď nám beduíni vysvetľovali význam kávového rituálu, najviac ma prekvapilo, že jednotlivé šálky majú vlastné pomenovanie a každá symbolizuje niečo iné. V našich končinách si druhú alebo tretiu kávu objednáme jednoducho preto, že nám chutí, prípadne potrebujeme trochu viac kofeínu. V tradičnej beduínskej kultúre však mohla mať každá ďalšia šálka oveľa hlbší spoločenský význam.

Prvá šálka sa nazýva fanjan al-dhaif, teda šálka hosťa. Je symbolom privítania a pohostinnosti. Keď ju prijmete a vypijete, dávate hostiteľovi najavo, že prijímate jeho pohostinnosť a rešpektujete ho. V minulosti mohlo byť odmietnutie prvej šálky vnímané ako urážka alebo signál, že medzi hosťom a hostiteľom existuje nejaký problém. V niektorých tradičných situáciách sa dokonca odmietnutie kávy využívalo ako spôsob, ako upozorniť na nevyriešený spor či požiadavku.

Druhá šálka nesie názov fanjan al-keif, čo by sme mohli preložiť ako šálku potešenia. Jej vypitím dávate najavo, že vám káva chutí, ste spokojní s pohostinnosťou a v spoločnosti hostiteľa sa cítite dobre. Táto šálka už nemá taký vážny spoločenský význam ako prvá. Je skôr prejavom spokojnosti a potešenia zo spoločného posedenia.

Tretia šálka je však úplne iný príbeh. Nazýva sa fanjan al-saif, teda šálka meča. V tradičnom beduínskom výklade jej vypitie symbolizovalo spojenectvo a ochotu postaviť sa na stranu hostiteľa v prípade ohrozenia alebo konfliktu. Nešlo teda len o to, že vám káva chutí natoľko, že si dáte ešte jednu. V minulosti mohlo prijatie tretej šálky znamenať, že ste pripravení pomôcť hostiteľovi pri obrane jeho domova alebo rodiny. A práve tu sa dostávame k tomu, čo nám vysvetľovali beduíni vo Wadi Rum. Odmietnutie kávy mohlo byť v tradičnom prostredí vnímané ako vážny spoločenský signál, ktorý za určitých okolností mohol vyvolať napätie.

Februárová púšť môže byť poriadne studená

Do Wadi Rum sme prišli vo februári, keď sa púštne počasie výrazne líši od predstavy nekonečného horúceho leta. Cez deň môže byť na slnku príjemne, no po západe slnka teplota rýchlo klesá a noci bývajú veľmi chladné. V zimných mesiacoch sa dokonca môžu teploty priblížiť k nule. Aj preto je dobré pri plánovaní pobytu myslieť na teplé oblečenie, najmä ak chcete prespávať v tradičných púštnych stanoch.

Práve v takomto prostredí si človek dokáže ešte viac uvedomiť, aký význam má pre miestnych obyvateľov oheň, spoločné posedenie a pohostinnosť. V púšti, kde sa podmienky dokážu v priebehu niekoľkých hodín výrazne zmeniť, nie je ponúknutie teplého nápoja len otázkou slušnosti. Je to aj prejav starostlivosti o človeka, ktorý k vám prichádza na návštevu. A hoci dnes mnohí beduíni vo Wadi Rum žijú inak než ich predkovia, tradičné kávové rituály zostávajú jedným zo spôsobov, ako si pripomínajú svoju kultúru a odovzdávajú ju ďalším generáciám.

Tri dni v púšti, kde vraj nie je čo robiť

Počas troch dní v púšti sme zažili nádherné východy a západy slnka, pri ktorých sa červené skaly a piesok menili na všetky možné odtiene oranžovej a červenej. Keby nám vyšlo počasie a mali sme jasnú oblohu, určite by sme si užili aj nádherný pohľad na hviezdy, no v tomto sme až také šťastie nemali. Zato sme si zamilovali miestne jedlo, ktoré beduíni pripravovali v tradičnej púštnej peci vyhĺbenej do zeme. Okrem toho sme vyskúšali sandboarding, teda spúšťanie sa na doske po piesočných dunách, a trochu sme sa potrápili aj pri šplhaní v jednom z miestnych kaňonov. Takže ak máte pocit, že v púšti nie je čo robiť, verte mi, že sa tam rozhodne nudiť nebudete.

Môj brat z rozhodnutia stráviť vo Wadi Rum tri noci spočiatku nebol veľmi nadšený. Vraj čo budeme tri dni robiť na púšti, kde nie je vôbec nič? Dokonca vyhlásil, že odtiaľ radšej pôjde sám ďalej na juh potápať sa do Červeného mora. Nakoniec som ho presvedčila, aby s nami zostal aspoň jednu noc a potom sa rozhodol. Dnes tvrdí, že Wadi Rum bola najlepšou zastávkou z celého nášho pobytu v Jordánsku.

Ak vás bavia kávové tradície z iných kútov sveta, prečítajte si aj, ako sme spievali a tancovali pri kávovom rituáli s farmármi v Tanzánii, alebo ako sa dá uvariť káva v horúcom prameni na Islande.